História farnosti

Autor: Michal Tkáč <fara@farasaca.sk>, Téma: Informácie, Zdroj: Farský úrad, Vydané dňa: 03. 03. 2016



                                               História farnosti

Rieka Ida vyvierajúca vo Volovských vrchoch sa pri Veľkej Ide dostáva na rovinu, odkiaľ tečie lenivo, vylieva sa a vytvára až po svoje ústie do rieky Bodvy mokrasté územie. Územie pri hornom toku rieky od dnešnej Veľkej Idy na sever tvorilo pôvodne jednu veľkú časť, na ktorej existovalo najstaršie osídlenie v oblasti medzi dnešnou Veľkou a Malou Idou. Na území dnešnej Šace, a to v polohe Viničky, sa našli črepy hradištného rázu a archeológia tu teda potvrdzuje staré slovanské osídlenie.

V týchto miestach vznikol najstarší kostol, na polceste medzi dvoma najstaršími a najdôležitejšími dedinami na tomto území, medzi dnešnou Veľkou a Malou Idou, a to na území dnešnej Šace. Kostol v Šaci mal slúžiť všetkým usadlostiam zeme Ida. Dedina, ktorá tu už bola pred vznikom kostola, alebo ktorá len potom vyrástla okolo kostola, dostala slovenský názov Svätica (východoslov. Švatica), vytvorený podľa prvej časti názvu zasvätenia kostola – Svätá Trojica. Z pôvodného slova názvu Švatica vznikol názov Šaca.

O tomto prvom kostole vystavanom na zemi Ida sa z písomných dokladov prvý raz dozvedáme v roku 1275, keď Andrej, jágerský biskup, sa zmieňuje o odcudzených dedinách (kostoloch), ktoré mu majú dať desiatky a medzi nimi sa uvádza aj Ida. To, že tu ide ešte len o kostol v Šaci, vysvitá aj z toho, že ešte v roku 1280 sa Šaca uvádza pod názvom Kostolná Ida, a vtedy bol jediný kostol na zemi Ida v Šaci. Kostoly vo Veľkej a Malej Ide vznikli len po roku 1280. K tejto veľkej zemi Ida patrila pôvodne aj hornatá oblasť pri hornom toku rieky Idy. Pôvodne patrilo zaiste celé územie zvané terra Ida kráľovi. V čase vyberania pápežských desiatkov z r. 1332-1335 bol už kostol a farár vo Veľkej a Malej Ide. Uvádzajú sa tu vtedy farári: Paulus a Demetrius, farár v Hyľove: Petrus. Tak by sme mali na pôvodnej zemi Ida kňazov vo Veľkej a Malej Ide a v Hýľove, ale nebolo už vtedy kňaza v Šaci, kde prestala účinkovať farnosť určená pôvodne pre celú pôvodnú zem Idu.

Najstaršia písomná zmienka o majetkových pomeroch v Šaci je z roku 1280, keď synovia komesa Beňadika de Ruska vymenili čiastky zeme Ida, zvanú Kostolná Ida, s komesom Dávidom a jeho synmi. Kostolnú Idu môžeme stotožniť so Šacou. V spomínanej listine sa uvádzajú aj predchádzajúci majitelia a to spišský prepošt Matej, ktorý tieto zeme získal kúpou ešte pred rokom 1247 od Petra, syna Juraja z rodu Aba. Šaca sa onedlho dostáva do majetku chudobnejšej vetvy abovského rodu, rodiny Chyrka (Čurka). V roku 1319 syn Matúša z Bašky predal za 50 mariek polovicu Šace, kde neskôr vyrástla dedina Buzinka. V roku 1381 časť Šace bola predaná pankotskému archidiakonovi Jánovi. Rodina Chyrka sa snažila o čo najväčšiu časť Šace, a preto sa dohodla s rodinou Izages z Bašky na výmene majetkov. Chyrkovci postúpili Izagesovcom svoje majetky v Baške a v Košiciach za výmenu majetkov Izagesovcov v Šaci.

Cisár Žigmund v roku 1395 daroval Šacu za zásluhy Ladislavovi a Jánovi zo Šemše. Nebola to však celá Šaca, lebo roku 1409 vydáva cisár novú darovaciu listinu Štefanovi, jeho bratovi Frankovi a Ladislavovi za verné služby na tri štvrtiny Šace. Roku 1426 daroval cisár Žigmund Frankovi zo Šemše aj majetky, ktoré držala rodina Chyrka. Semseyovci boli zemepánmi Šace nepretržite do roku 1848, s výnimkou krátkeho časového obdobia po roku 1686, kedy im bol odobraný majetok pre nevernosť voči cisárovi. V tomto období Šaca bola spravovaná kráľovskou komorou. Z kanonickej vizitácie v roku 1733 však už naisto vieme, že Semseyovci opäť vlastnili Šacu.

Prvá písomná zmienka o predstaviteľovi cirkvi v Šaci je z rokov 1335-1337. V súpise pápežských desiatkov sa uvádza kňaz Gregor zo Šace, ktorý má príjem 3 marky a zaplatil 14 a pol grošov. Počas portálneho súpisu v roku 1427 v Buzinke žije približne 50 obyvateľov. Oproti tomu v Šaci Frank Semsey má približne 150 obyvateľov. V 16. i 17. storočí Šaca aj Buzinka sú už maďarskými dedinami. Počas stavovských povstaní nastáva prudký úbytok obyvateľstva, v prípade Buzinky dochádza k dočasnému vyľudneniu.

V tomto období nastáva aj zmena náboženskej príslušnosti obyvateľov,  ktorí sa stanú protestantmi kalvínmi. Nevieme presný rok prechodu obyvateľov na protestantskú vieru. V Šaci to muselo byť už pred rokom 1589, keď tu už pôsobil kalvínsky kňaz Pavol Korlátfalusi. Protestantskú vieru vyznávali obyvatelia Buzinky pravdepodobne ešte skôr. Svedčí o tom sťažnosť Matúša Bozynkayho na župnom zhromaždení v Gönczi 27.-28. augusta 1571, kde protestoval proti Jánovi Perényimu, ktorý so svojimi sluhami prepadol kazateľov z Veľkej Idy v Buzinke. Rákocziovské povstania naďalej decimovali obyvateľov oboch dedín. Mor v roku 1711 takmer vyľudnil Šacu, taktiež pri súpise v roku 1715 Šaca mala približne 20 obyvateľov a Buzinka bola úplne vyľudnená.

Pomerne presný obraz o veciach cirkevných, ale aj základné informácie o obyvateľstve podávajú kanonické vizitácie z rokov 1732-1733. Šaca má kamenný kostol, inak pekná stavba, okrem svätyne, ktorá nie je prikrytá. Nemáme zmienku, komu bol zasvätený. Má dva zvony umiestnené v drevenej zvonici, jeden oltár sv. Mikuláša, cínový kalich s hviezdou a rúcha pre grécky rítus, ale nie dostatočné. Nemá príjem, nakoľko obrábané polia sú v rukách zemepána Paula Semseyho. Kňaz je gréckeho rítu, 36 ročný, volá  sa Demeter Tokajský, činnosť vykonáva 9 rokov, jeho príjem predstavujú 4 kríže zbožia. Od obyvateľov. Obyvatelia sú Rusíni. Buzinka je so Šacou spojená, prechod do kostola je ľahký. V Buzinke sa nenachádza kostol, skoro všetci sú Rusíni.

O rok neskôr sú nové informácie o majetkových pomeroch kostola, ktoré tvoria role nachádzajúce sa v Buzinke. Je tu zmienka o tom, že zemepán Paul Semsey chce kostol  opraviť pod podmienkou ustanovenia rímskokatolíckeho farára. Kanonická vizitácia o 40 rokov neskôr uvádza Šacu ako filiálku Poľova. Filiálka Šaca je vo vzdialenosti trištvrte hodiny od materskej fary. Kostol vyžaduje opravu, má 5 oltárov, 2 prenosné. Na veľkom oltári sa nachádza drevené tabernákulum. Lampy sa zapaľujú pre nedostatok financií len počas bohoslužieb. Viaticum k chorým nesie kňaz oblečený do superpelície sprevádzaný kantorom a lampášom. Svätý olej je uložený v tabernákule oltára sv. Jozefa uzavreté v medených nádobách. Kostol má sakristiu z pevných materiálov, na spevnenej strane je skriňa slúžiaca na uloženie potrebných vecí. V kostole sa nachádza katedra pre spev, lavice, zástavy, kríž, drevený chór s organom s 5 registrami. V oddelenej zvonici visí väčší zvon zasvätený sv. Michalovi archanjelovi. Na streche kostola je menší zvon zasvätený sv. Donatovi vážiaci 25 libier. V kostole sú dve krypty, jedna je pred hlavným oltárom, do ktorej sa zmestia dve truhly, druhá pred oltárom sv. Jozefa, kde sú pochovaní Semseyovci.

Čo sa týka vybavenia potrebného pre bohoslužby, v kostole sú 2 kalichy, jeden čisto strieborný, druhý kalich je medený a pozlátený. Monštrancia a cibórium sú rovnako  z medi a pozlátené. V kostole je strieborná pozlátená piksida, používa sa na prenášanie viatika chorým.

            Vyplýva, že vybavenie kostola, ale aj jeho príjmy oproti minulosti boli podstatne lepšie. Tento stav nastal po roku 1738, keď za farára v Šaci bol ustanovený Imrich Turoczi. Ustanovením rímskokatolíckeho farára sa naplnila požiadavka Paula Semseyho z pred tridsiatich rokov a ten splnil svoj sľub, dal opraviť kostol i faru. Veriaci v Šaci sa veľmi rýchlo zriekli svojho gréckokatolíckeho vyznania. Kým v roku 1733 obyvatelia Šace i Buzinky uvádzajú, že vo väčšine sú gréckokatolíckeho vyznania, v roku 1739 podľa vtedajšieho sčítania bolo v Šaci a v Buzinke 1033 veriacich rímskokatolíckeho a iba 22 veriacich gréckokatolíckeho obradu.

V tomto období sa začalo meniť aj národnostné zloženie obyvateľstva, ktoré sa vplyvom okolia poslovančuje,  resp. pomaďarčuje. V rokoch 1761-1774 Šaca bola priradená ako filiálka k Poľovu. Obrat nastal 17. apríla 1774, keď fara bola na zásah Semseyovcov ustanovená v Šaci a kňazom sa stal Juraj Bartay. Po požiari v roku 1779, Andrej Semsey za prispenia ostatných veriacich dal opraviť kostol a postavil novú poschodovú farskú budovu. K pôvodnému kostolu dal pristaviť vežu a Kaplnku Božieho hrobu, pod ktorou bola krypta patróna. Koncom 18. storočia sa začína meniť národnostné zloženie obyvateľstva v prospech Slovákov.

            Po roku 1885 v organizácii cirkevnej administratívy nastáva zmena a Šaca je povýšená na samostatný dekanát, do ktorého patrilo 10 okolitých obcí. Tak ako počty obyvateľov, aj náboženské zloženie obyvateľov od začiatku 19. storočia sa javí ako stabilné. Určitý odklon nastal v počte gréckokatolíkov po prvej svetovej vojne, kedy ich počet vzrástol v oboch dedinách. Počet židov kulminoval v roku 1865, kedy ich v Buzinke bolo 56. Od tohto roku ich počet neustále klesal až do roku 1944, kedy v Šaci nežil žiaden Žid a v Buzinke boli iba štyria Židia.

            Zásadné zmeny v počte a sociálnom zložení obyvateľov Šace nastali po roku 1951, kedy začali budovať Hutný kombinát. Z hľadiska národnostného novým prvkom boli Česi, Rusíni a pribudli aj Maďari. Pôvodná dedinská, poľnohospodárska komunita bola narušená prvkami mestského života. Vývoj Šace v tomto období bol veľmi zložitý. Samotní obyvatelia dediny po zjednotení Šace a Buzinky v roku 1943 netvorili ešte kompaktné spoločenstvo. Obyvateľov nájomných domov, „blokov“, neboli ochotní ani schopní veľmi dlhé obdobie prijať medzi seba.

Po zastavení výstavby Huka nastáva určitý odliv obyvateľstva, avšak po začatí výstavby Východoslovenských železiarní sa obyvateľstvo stabilizuje. Náboženský život je v rokoch 1948-1989 zatlačený na perifériu spoločenského života. Skrytou ale aj otvorenou hrozbou sú ľudia odrádzaní od duchovného života a návštevy náboženských obradov. Novým prvkom v skladbe obyvateľstva bol vzrast počtu rómskeho obyvateľstva. Napriek tomu, že je v Šaci stavebná uzávera, počet obyvateľov rastie.

Zásadná zmena v živote katolíckej náboženskej obce v Šaci nastala 1. júna 1990, keď kňaz Ján Glinsky, ktorý pôsobil v Šaci 18 rokov, odišiel do dôchodku. Na jeho miesto nastúpil vizitátor Misijnej spoločnosti sv. Vincenta, p. Vincent Zontak. V krátkom časovom slede funkciu farárov v Šaci naplnili viacerí členovia Misijnej spoločnosti. Ešte v tom roku sa aktivita farára rozšírila na nemocnicu a väznicu, kde sa konali samostatné bohoslužby. V septembri 1991 bola k farnosti pričlenená poľovská filiálka Malá Ida.

            Vo veľmi rýchlom tempe bola zrekonštruovaná vyše dvestoročná farská budova. Za finančného prispievania Ministerstva kultúry a ďalších darcov bol postavený 18. októbra 1992 slávnostne odovzdaný do užívania dom Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul, kde sa nasťahovali rehoľné sestry, ktoré dovtedy boli ubytované na fare.

Obyvateľstvo Šace bolo v deväťdesiatych rokoch ustálené. V roku 1991 mala Šaca 3911 obyvateľov. V sídliskovej časti sa ustálil mestský spôsob života. V pôvodnej časti Šaca a Buzinka naďalej pokračoval vidiecky spôsob života.

            Kostol Nanebovzatia Panny Márie je najstaršou kultúrnou pamiatkou Šace. Pôvodne gotický kostol bol postavený už v roku 1333. Po požiari v roku 1779 bol znovu postavený a v roku 1846 jeho interiér upravený. Kostol je jednoloďový, do štítového priečelia je situovaná prestavaná veža. Dvere sú novodobé. Južná fasáda má 5 gotických okien. Severná strana má pruské klenby. Barokový chór je novodobo nadstavaný. V kupole svätyne je znázornená Apoteóza v roliach Narodenia Krista, Vzkriesenie Lazára a Getsemanská záhrada. Na južnej strane kostola sa nachádza Boží hrob.

            Hlavný oltár Nanebovzatia Panny Márie pochádza z 2. pol. 18. storočia. Kazateľnica z 2. pol. 18. storočia, je zdobená obrazmi evanjelistov Jána, Matúša a Lukáša. Na zadnej strane je obraz sv. Ondreja. Na ozvučnej doske je holubica a erb Semseyovcov, na sokli socha Krista s krížom. Krstiteľnica pochádza zo začiatku 18. Storočia, má drevené súsošie Krst Ježiša Krista. Kríž (drevorezba) bol pôvodne umiestnený v kaplnke kaštieľa. Zvonček pri sakristii zo železa pochádza z 18. storočia. Strieborný pozlátený kalich je z roku 1800, na šesťdielnej nohe je dekór ruží  a hrozna. Noha  prechádza do vázovitého orecha. Hornú časť kalicha zdobia akantové listy, medailóny s klasmi a ružice. Strieborný pozlátený kalich z roku 1808 je tepaný a zdobený rozetou. Strieborná pozlátená monštrancia pochádza z roku 1786. Oválny podstavec je zdobený pletencom a akantovými  listami. Svätožiara zo zlatých paprštekov má v strede oválnu schránku, orámovanú strieborným sencom. Na paprštekoch sú umiestnené rastlinné úponky. Nad schránkou v malej svätožiare je Boh Otec, nad ním holubica, na vrchole kríž.